Ale tvárme sa na chvíľu, že si myslím, že spievať viem. A že si myslím, že viem spievať super. A osloví ma upútavka na súťaž Tanzánia hľadá superstar, ktorú vysiela miestna verejnoprávna televízia Tanzaniiza. A tak sa prihlásim, lebo môžem vyhrať 15 000 Eur napríklad. Super peniaze, navyše viem spievať, Tanzánia je tuto kúsok za rohom - tri argumenty prečo ísť.
Tak sa postavím pred kamery s logom Tanzaniizy, zaspievam povedzme Justina Timberlakea "Suit & Tie", lebo to mi akože ide podľa mňa najsamlepšie a strašne šťastný zodpoviem všetky možné otázky poroty a ešte dám aj prídavok. Niečo od Martina Jakubca povedzme, lebo mám rád rodný môj kraj. A potom idem domov. A čakám. Stále čakám. Už by som aj album mal natočiť asi pomaly, tak si na servítky kreslím, ako asi bude vyzerať booklet a či ho nazvem Majo I alebo Majove sny a tak ...
A o pár dní si na youtube nájdem klip televízie Tanzaniizy, v ktorom figurujem v hviezdnej rote, ktorý má asi desaťtisíc kliknutí a v ktorom si teda zo mňa tá porota dobre uťahuje.
Čo urobím? No mám niekoľko možností:
- buď si to teda pozriem, prípadne aj s nejakými kamošmi a zhodnotíme, či spievať viem alebo neviem,
- úplne sa mega naštvem a server televízie Tanzaniiza zahltím výhražnými správami, komentármi a pre každého porotcu z tejto milej krajiny pripravím vlastnú woodoo figúrku, na ktorej v rámci inštruktážneho videa názorne ukážem, čo sa dotyčnému a dotyčnej stane v horizonte rokov 2014-2019,
- budem si spievať ďalej, lebo ma to baví, vážne si myslím, že to viem a ak mi kamoši povedia, že nie, možno začnem chodiť na hodiny spevu.
Prečo som vyfabuloval túto moju neúspešnú a tŕnistú cestu šoubiznisom? Áno, milé maniačky, chcel som osloviť vás :) V prvom rade je nutné poznamenať, že si vážim každú jednu slečnu, pani alebo dámu, ktorá sa do tejto neľahkej súťažnej šou prihlásila. Vystaviť na obdiv svoju domácnosť, šatník, pochopenie pre vkus chce dávku odvahy a vy ste ju v sebe našli. Ako často vravím - klobúk dolu. Zároveň však - či už chcete alebo nechcete - musíte počítať s tým, že všetko, čo sa na kamere objaví, bude podrobené kritike. A že musí byť z času na čas podaná uštipačným spôsobom - no tak, dámy ... Predstavte si 45 minút, v ktorých nám len ukážete svoje kaliopky, kabelky, náušnice, potom s najkamkou nakúpite niečo v obchode, popretŕčate sa pred ostatnými súperkami a bum - končíme. E-eeeeee.
Je to šou - v praxi to znamená, že okrem edukatívnej časti by mala plniť aj funkciu zábavnú. Lebo ak ju plniť nebude, nebude mať sledovanosť. A ak nebude mať sledovanosť, nebudete mať možnosť oblečenie za 500 eúr nakúpiť a ďalších 500 eúr vyhrať. Je to jednoduchá matematika. A práve kvôli tomu tam sedím ja, prípadne jeden z mojich vážených kolegov. Nič, čo povieme, by vás však nemalo odradiť od toho, že budete ďalej s radosťou nakupovať, tešiť sa z nových kolekcií a kombinovať ich od výmyslu sveta. Ale zároveň budete aj vyhadzovať, prípadne odovzdáte charite tie, ktoré vo vašom šatníku alebo botníku visia či ležia už dostatočne dlhú dobu. Chváliť sa na kamere so semišovými lodičkami, ktoré si svoje najlepšie časy už ani nepamätajú nie je totižto otázkou peňazí - je to otázkou vkusu a súdnosti. Niečo podobné platí aj pre vaše príbytky. Aby bolo jasné, tiež nemám doma Rolf Benz nábytok - naopak, s dôverou som sa obrátil aj na švédskeho výrobcu kvalitných masových guličiek :) Ale ako prvé som si zakúpil knihu o tom, ako kombinovať farby v interiéri a dosiahnuť tak nejakú harmóniu, lebo teda zrovna z halúzky čerešne som v tomto smere múdry nespadol a človek sa učí vždy. A potom som veľa kombinoval. A ešte viac hľadal. A znova kombinoval. A čítal. Aby som vedel, ako na mňa bude pôsobiť čierna, fialová, zelená. Je to miesto, kde trávite v priemere tretinu života, malo by byť harmonické a príjemné. Znova ale platí - ak sa cítite doma dobre vy, tak je úplne jedno, čo o vašej posteli, tapete alebo keramických hrnčekoch povie nejaký Kočišík.
Čo by som vám ešte rád zdelil, je, že ak by sa Nákupné maniačky natáčali u mňa:
1. určite by ste v mojom šatníku našli nejaký ohavný kúsok, ba aj dva,
2. určite by ste v mojom byte objavili niečo, na čom by sa zasmiali aj Božanka s Jadrankou, ako keď hrajú bingo v herni v Stropkove,
3. je dosť možné, že by sa mi zadanie v dvoch hodinách podarilo zmrviť asi ako Kamile Magálovej príprava gréckej pochúťky chalvy.
A čo? Nič. Život ide ďaľej a s úsmevom na perách treba ráno vykročiť z dverí. Pretože ako píšu a konštatujú mnohé nákupné maniačky - sto ľudí a sto chutí. Nikdy sa svojím zjavom, štýlom alebo vkusom nezavďačíte všetkým. Bolo by len super vziať si dobre mienené rady k srdcu a prekusnúť fakt, že ich zvyčajne odovzdám s dávkou irónie a sarkazmu. Ja som prosto taký ...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára